Farby, ktoré hovoria

Farby v mojich domčekoch a obrazoch nie sú len odtiene. Sú to pocity, ktoré maľujem rukami, keď slová nestačia.

Každý, kto ma pozná, vie, že farby sú môj jazyk.
Keď sa neviem vyjadriť slovami, vezmem štetec a nechám farbu rozprávať za mňa.

Niektoré dni sú žlté – slnečné, veselé, plné energie.
Iné sú modré – pokojné, tiché, s vôňou dažďa.
A potom prídu tie, ktoré sú červené – silné, vášnivé, srdcové.

Keď maľujem svoje domčeky a obrazy, nikdy nemyslím na to, ktorá farba sa „hodí“.
Nechávam sa viesť pocitom.
Farby hovoria samy.

Žltá mi šepká: „Tu býva radosť.“
Zelená vraví: „Tu je ticho lesa.“
A biela… tá ma učí, že niekedy je najviac práve prázdno, do ktorého môžeme niečo vložiť.

Niekedy sa ľudia pýtajú, prečo nemám všetky domčeky rovnaké.
Pretože ani dni nie sú rovnaké. Ani nálady, ani srdcia.
Každý kúsok, ktorý vytvorím, je odtlačok jedného okamihu, jednej nálady.

Farby ma naučili vnímať život inak – jemnejšie, pomalšie, vďačnejšie.
A možno preto ma tvorenie tak napĺňa.
Pretože každý domček, každý obraz je malým rozhovorom so životom.