„Nemám na to… a predsa tvorím“

„Nemám na to…“

Je to veta, ktorú počúvam od žien veľmi často. A kedysi bola aj mojou vlastnou.

Nemám na to maľovať.
Nemám na to tvoriť.
Nemám na to byť dosť dobrá.
Nemám na to mať odvahu.

A pritom v každej z nás ticho žije niečo, čo čaká len na jediný moment – aby sme si dovolili skúsiť.

Keď som prvýkrát vzala do ruky enkaustickú žehličku, nevedela som, čo vznikne.
Len som cítila, že potrebujem farby. Že potrebujem teplo vosku, pohyb ruky, ticho.

A v tom tichu sa začali objavovať obrazy, ktoré neboli o technike, ale o pocitoch.

Pri fraktálnej kresbe často vidím, ako ženy hovoria: „Ja neviem kresliť.“
A o pár minút neskôr sa pozerajú na čiaru, ktorá ich vedie presne tam, kam potrebujú.

Nie dokonalosť.
Nie výkon.
Ale návrat k sebe.

A keď maľujeme malé drevené domčeky, takmer vždy zaznie veta: „Nikdy som si nemyslela, že niečo takéto dokážem.“

Možno preto milujem túto prácu. Nie pre hotové obrazy. Ale pre ten moment, keď žena prestane veriť v „nemám na to“ a na chvíľu si dovolí veriť v „skúsim“.

Pretože veľmi často:

„Nemám na to…“znamená len: „Ešte som si nespomenula, kým som.“

A práve tam sa začína tvorenie. Nie v rukách. Ale v srdci.

                                                                        Jana Bakičová