Moja cesta k Ho’oponopono: keď duša hľadá pokoj

Moja cesta k Ho’oponopono nezačala ako technika.
Neprišlo to ako „metóda“, skôr ako tiché volanie duše.

Boli obdobia, keď som cítila tlak, smútok, zranenia, strachy… a popri tom všetkom aj túžbu nebyť len „silná“, ale byť skutočná. Tvorenie mi vždy pomáhalo — farby, vosk, vôňa dreva, obrazy… to všetko ma spomaľovalo. No cítila som, že vo mne je ešte niečo, čo chce byť uzdravené jemnejšie. Bez boja. Bez dokazovania.

A tak som sa stretla s Ho’oponopono.

Nie ako s technikou.
Ale ako s liečivým priestorom prijatia.

Začala som tieto štyri vety opakovať najskôr nesmelo, akoby som sa bála ich sily:

Ospravedlňujem sa.
Prosím, odpusť mi.
Milujem ťa.
Ďakujem.

A niečo sa začalo meniť.
Nie navonok — ale vo vnútri.

Postupne som si uvedomovala, že Ho’oponopono mi pomáha uvoľniť staré bolesti, ktoré som v sebe niesla možno roky. Pomáha mi vrátiť sa k láskavosti k sebe. Dovoľuje mi povedať „áno“ životu — aj vtedy, keď bolí.

A keď som cítila účinok na sebe, prišla myšlienka:

🌷 „Možno toto môžu cítiť aj iné ženy…“

A tak som sa rozhodla — jemne, prirodzene, bez tlaku — prinášať Ho’oponopono do svojich kurzov, stretnutí, tvorenia, do ženského sveta, ktorý je tak krásne citlivý.

Preto píšem túto sériu článkov.
Nie ako učiteľ.
Ale ako žena na ceste. 💗

Sleduj ma a dozvieš sa viac o tomto liečivom procese.